Štefan Čerba

Datuje sa, že „atómový vek“ sa začal niekedy koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vojnou poznačená, ale postupne sa zotavujúca Európa potrebovala lacnú, bezpečnú a dostupnú formu energie. Na druhej strane, väčšia dostupnosť energií v USA viedla k zrodu neobmedzenej konzumnej kultúry. Ľudia chceli stále viac, túžili po automatických domácich spotrebičoch, rozprávajúcich robotoch a lietajúcich autách napájaných jadrovou energiou. Vývoj ponoriek a lodí poháňaných jadrovou energiou inšpiroval aj dizajnérov áut, ktorí sa následne pokúsili nahradiť spaľovacie motory jadrovým reaktorom. Bola to prevratná myšlienka, keďže by taký automobil teoreticky neprodukoval žiadne emisie či skleníkové plyny a tankovať by bolo potrebné menej často ako si zájsť do servisu na výmenu oleja v prípade škodovky.

Zdalo sa, že jadrový pohon vyvolá revolúciu v automobilovom priemysle, bohužiaľ ilúzie sa veľmi rýchlo rozplynuli. Prečo? S jadrovým reaktorom umiestnením pod kapotou tátoša sa spájalo až priveľa technických problémov. V prvom rade, aby reaktor kompaktných rozmerov dokázal zabezpečiť samo udržateľnú štiepnu reťazovú reakciu, musel by byť v ňom umiestnený jadrový materiál postačujúci aj pre dizajnérov bômb. Nikto si asi nechce ani len predstaviť, čo by mohlo byť následkom dopravnej nehody takéhoto vozidla, ak by medzi troskami áut ležali stovky gramov vysoko obohateného uránu alebo plutónia. Aj keby to nebolo kritické množstvo štiepitelného materiálu, na výrobu takzvanej špinavej bomby by to určite postačilo. Ďalším problémom bolo potrebné radiačné tienenie samotných pasažierov alebo ostatných účastníkov cestnej premávky.

Pôvodne sa predpokladalo, že žiareniu z reaktora je možné zabrániť pomocou elektromagnetických silových polí. Ukázalo sa však, že to pravdou nie je. Neskôr aj detailná analýza preukázala, že na ochranu pasažierov by bolo potrebné auto vybaviť oloveným štítom s hmotnosťou približne 50 ton.

Problémov bolo omnoho viac, ale stále boli a sú takí čo veria, že príde deň, keď v bežnej premávke budú jazdiť takéto autá. Od prvých konceptov sa úroveň technického poznania niekoľko násobne zvýšila, dnes už existujú laserové technológie využívajúce tóriové soli, o tom však trošku neskôr. Vráťme sa v čase a pozrime sa na jednotlivé koncepty úplne od začiatku.

1958 Arbel Symétric

Po druhej svetovej vojne sa premyslený vývoj v Európe riadil heslom robiť viac s použitím menej materiálu. Vznikali inovatívne spoločnosti s kreatívnymi koncepciami vozidiel, ktoré dokázali šetriť palivo. Jedným z nich bol francúzsky koncept Arbel Symétric, ktorý predstavili v roku 1958 na ženevskom autosalóne. Bol to automobil skonštruovaný z uhlíkových vlákien, poháňaný špeciálnym zariadením s názvom „genestatom“. Jednalo sa o jadrovú batériu s tepelným výkonom 40 kW, ktorá mala využívať energiu rádioaktívneho rozpadu vyhoretého jadrového paliva umiestneného v malých článkoch. Výmena paliva by bola nevyhnutná len raz za niekoľko rokov. Keďže francúzska vláda nedovolila použitie vyhoretého jadrového paliva pre automobilový priemysel táto spoločnosť bohužiaľ skrachovala už v roku 1959.

1958 Ford Nucleon

Futuristické vozidlo s menom super hrdinu, navrhnuté inžiniermi spoločnosti Ford, predstavili tiež v roku 1958. Na rozdiel od predošlého konceptu, tento automobil mal byť poháňaný malým jadrovým reaktorom, umiestneným v zadnej časti vozidla. Palivom by mal byť obohatený urán a energia vzniknutá zo štiepenia by sa na kolesá preniesla pomocou parnej turbíny. Predpokladalo sa, že by Nucleon dokázal prejsť približne 5 000 míľ bez výmeny paliva. Vízia bola, umiestniť jadrové palivo do vymeniteľnej kapsuly a po poklese množstva štiepitelného materiálu pod kritickú úroveň by vodič len jednoducho zašiel do servisu a dostal by novú kapsulu v priebehu niekoľkých minút. Aby bolo zabezpečená ako taká ochrana od radiácie, dvojmiestny kokpit bol umiestnený v prednej časti vozidla. Napriek tomu, množstvo olova potrebného na zachovanie DNA vodiča v dobrej kondícii by neumožnilo dizajnérom vozidlo skutočne zostrojiť.

Inžinieri Fordu však dúfali, že vývojom ľahších tieniacich materiálov v budúcnosti by sa aj Nucleon mohol dočkať realizácie. Skutočnosť je taká, že také materiály neboli vyvinuté dodnes. Vozidlo Nucleon však stále žije, stalo sa inšpiráciou napríklad pre tvorcov videohry Fallout. Keby niekto z vás mal v pláne navštíviť múzeum Henryho Forda v Dearborne v štáte Michigan v USA, našiel by tam aj originálny model futuristického vozidla Ford Nucleon. Určite by to stálo za to.

1958 Simca Fulgur

Ženevský autosalón v roku 1958 predstavil svetu okrem už spomenutej Arbel Symétric aj ďalšiu koncepciu vozidla na jadrový pohon, bola to Simca Fulgur. Aj keď na prvý pohľad vyzerá ako klzák Anakyna Skywalkera zo série Hviezdnych vojen, toto auto malo chodiť len po cestách, lepšie povedané ani tam. Skôr sa jednalo o kreatívne cvičenie pre francúzskych dizajnérov, keďže s výrobou tohto vozidla nikto seriózne nepočítal. Cieľom bolo spraviť víziu, ako by mohlo vyzerať auto v roku 2000. Skoro sa im aj podarilo :) Ale vráťme sa k prezentovanej koncepcii. Jednalo sa o vozidlo poháňané jadrovým reaktorom, riadené hlasom, vybavené auto pilotom a navigované pomocou aktívneho radaru. Aj keď Fulgur mal celkovo 4 kolesá, pri rýchlosti 150 km/h by sa polovica kolies odpojila a vozidlo by balansovalo na 2 kolesách pomocou gyroskopu. Dizajnérom tohto vozidla bol Robert Opron, neskôr preslávený športovými modelmi značky Citröen DS.

1957 Studebaker-Packard Astral

Ďalší koncept vhodný do kategórie sci-fi, predstavený kde inde ako na ženevskom autosalóne v roku 1958, bol Studebaker-Packard Astral. Okrem bizarného výzoru, jeho špecialitou bolo, že malo jazdiť iba na jedinom koliesku, dokonca malo byť schopné vznášať sa nad vodou. Ochrana pasažierov pred radiáciou z jadrového reaktora mala byť zabezpečená prostredníctvom silového pola, ktoré malo dokonca zabrániť aj prípadným kolíziám. Samozrejme, taká technológia v šesťdesiatych rokoch neexistovala, čo mohlo byť hlavným dôvodom aj zániku tejto značky. Keďže sa jednalo len o koncept, o ktorom sa ani len nepredpokladalo, že jedného dňa sa dočká realizácie, nie je ani jasný aký typ jadrového reaktora ho mal poháňať.

1962 Ford Seattle-ite XXI

Dôkazom toho, že Ford to s autami poháňanými jadrovou energiou myslel naozaj vážne bol model Seattle-ite XXI. Auto malo 6 kolies, z čoho 4 boli otáčacie, čo podľa konštruktérov malo mať za následok lepšiu trakciu. Koncept sa vyznačoval technologickými prvkami áut 21. storočia ako napríklad interaktívny palubný počítač, informačný systém vozidla, navigácia či modulárny dizajn. Mnohých z vás teraz možno napadne: „Však na palubnom počítači predsa nič nie je, má to skoro každé auto.“ Nič by na tom ani nebolo, keby táto koncepcia nevznikla skôr ako prvý počítač, či prvý integrovaný obvod na svete. Modulárny dizajn automobilu mal umožňovať 2 režimy jazdy. Štandardný režim s výkonom približne 400 konských síl, alebo takzvaný mestský režim, kde sa časť vozidla odpojila a ostal len menší motor s výkonom 60 koní. Oproti konceptu Ford Nucleon, model Seatle-ite XXI mal lepšie dopracovanú výmenu palivových článkov, avšak ostatné problémy súvisiace s použitím kompaktného jadrového reaktora nemali zvládnuté ani z ďaleka. Hovorilo sa dokonca aj o alternatíve s fúznym jadrovým reaktorom. Fakt, že navrhnuté technologické riešenia predbehli svoju dobu o niekoľko desaťročí, viedol k tomu, že ani tento koncept sa nikdy nestal reálnym, ale iba plastovou maketou vyrobenou v mierke 3/8 a umiestnenou v múzeu Henryho Forda.

Keby sme zhrnuli nedostatky všetkých uvedených koncepcii, zistili by sme, že všetky stroskotali na slove radiácia. Pri klasickej koncepcii jadrového reaktora, množstvo potrebného štiepneho materiálu by vyžadovalo použitie tienenia enormnej hmotnosti. Taktiež únik významného množstva štiepiteľného materiálu pri autonehode tiež nie je ničím po čom cestujúci túžia. Ale, čo ak sa od šesťdesiatych rokov minulého storočia vyvinuli technológie, ktoré by umožnili použitie len zopár gramov rádioaktívneho materiálu vo forme nepoužiteľnej pre výrobu jadrovej bomby? Odpoveď na túto otázku budeme hľadať v ďalšom pokračovaní môjho blogu. Teším sa na vás.

OBR.1 – Studebaker-Packard Astral  http://www.lxmagazines.com/2009/03/driving-into-tomorrow/

OBR.2 – Ford Nucleaon http://www.thetruthaboutcars.com/2010/10/longest-front-overhang-ever-can-you-top-it-your-submissions-here/ford-nucleon-2/

OBR.3 – Simca Fulgur https://www.pinterest.com/search/pins/?q=fulgur

OBR.4 – Ford Seattle-ite XXI http://www.carstyling.ru/ru/car/1962_ford_seattle_ite_xxi/